Úvod Magazín Back 2 Basics: História černochov v Amerike 5. časť

Back 2 Basics: História černochov v Amerike 5. časť

Abolicionisti

Snaha o dosiahnutie slobody černochov bola i naďalej neúspešná. Veľa slobodných černochov malo i naďalej veľa príbuzných, ktorí boli otrokmi a tak vedeli, že tak skoro nedosiahnu rovnoprávnosť s belochmi. Slobodní černoši a bývalí otroci sa snažili protestovať proti otroctvu spolu niektorými bielimi odporcami. Počas 18. storočia vznikalo mnoho menších černošských aj belošských hnutí, ktoré pôsobili na rôznych miestach. Najefektívnejší z nich boli Quakeri, ktorí pôsobili v Pennsylvánii. Formovanie menej úspešných hnutí pokračovalo aj v prvých dvoch dekádach 19. storočia, ale až v roku 1830 sa slobodným černochom, bývalým otrokom a bielym odporcom podarilo spojiť sily a vypracovať sa na národnú úroveň. Výsledkom bolo založenie organizácie American Anti-slavery Society (Americké Anti-otrocké Združenie), ktoré vzniklo v roku 1833. Medzi významných černošských členov tohto združenia patrili Robert Purvis, Martin R. Delany, James McCrummel, Frederick Douglass či David Walker. Mená ako Charles G. Finney, Theodore Weld, Lewis Tappan a William Lloyd Garrison.

Cieľom združenia bolo úplné zrušenie otroctva na celom území Spojených Štátov. Aktivisti sa hlavne snažili upovedomiť bielych o morálnom zle spojeným s otroctvom a tiež upozorniť na rasistické klamstvá, ktoré mali otroctvo podporovať. Do roku 1840 bolo združenie natoľko úspešné, že sa črtala otázka či neprejde aj priamo do politiky. Tento podnet však zapríčinil rozpad združenia a aktivisti vytvorli novú organizáciu The Americam Foreign Anti-salvery Society (Americké Zahraničné Anti-otrocké Združenie), z ktorej sa neskôr vyformovala aj Liberty Party (Strana Slobody) a časom sa stala dôležitou súčasťou americkej politky. Jedným veľkým sklamaním však bolo, že sa jej pôvodný zámer vytratil. Neskôr sa strana zlúčila s Free-Soil Party (Strana Slobodnej Pôdy) a začala riešiť otázku, či nové štáty, ktoré vstúpia do Únie (Union) budú otrocké, alebo slobodné.

Mnoho černošských abolicionistov sa snažilo dostať do povedomia a bojovať proti nerovnosti čiernych. Jedným znich bol aj Martin R. Delany, černošský abolicionista, ktorý vyštudoval Harvard Medical School (Harvardskú zdravotnú školu). Kritizoval bielych abolicionistov za ich rasistické myšlienky. Jeho cieľom bolo American Colonization Society (Americké kolonizačná spoločnosť). Spoločenstvo sa zaujímalo najmä o návrat černochov do Afriky, čo bola jedna z najhorších vecí, ktorá sa čiernym američanom mohla prihodiť. Tiež vytýkal afroameričanom, že sa menej aktivizovali v hnutí. Delany bol považovaný za jedného z prvých zástupcov Black Power (bojové hnutie za rovnoprávnosť černochov).

David Walker bol slobodný černoch žijúci na severe dnešných spojených štátov. V roku 1829 vydal svoj pamflet, ktorý sa volal David Walker’s Appeal, kde tvrdil, že afroameričania boli najviac utláčaný a degenerovaný národ v celej histórii. Bolo to najmä kvôli otroctvu, ignorácii, kresťanským ministrom a kolonizácii. Tiež tvrdil, že na to, aby sa mohli oslobodiť, môžu použiť násilie. „Zabi alebo sa nechaj zabiť, len aby si mohol byť slobodný.“ Tento výrok pobúril najmä otrocké štáty a kniha sa na juhu zakázala. Ak slobodných černochov, alebo otrokov prichytili pri jej čítaní, alebo vlastnení, mohli byť potrestaný. V niektorých otrockých štátoch dokonca kvôli nej sprísnili pravidlá pre otrokov.

Najznámejšou černoškou spomedzi všetkých bola Harriet Tubman. Nielenže bola aktivistkou v abolionicistickom hnutí, ale taktiež pôsobila ako conductor (sprievodkyňa) v hnutí Underground Railroad (podzemná železnica). Narodila sa ako otrokyňa v Marylande a v roku 1849 sa jej podarilo utiecť. Neskôr sa rozhodla, že by mohla pomáhať otrokom pri ich úteku na sever, či do Kanady. 19 krát sa vrátila na juh a priviedla na slobodu takmer 300 utečencov. Nikdy ju pritom neprichytili a nikdy nestratila „jediného pasažiera“

Ďalšou silnou ženou bola Isabella „Sojourner“ Truth. Narodila sa v New Yorku v roku 1800 a keď v roku 1827 zakázali otroctvo stala sa slobodnou. Celý život bojovala za ženské práva a preslávila sa najmä svojou výbornou rečou za zrušenie otroctva. Bola tiež obdivovaná za svoj výborný fyzický stav, keď mala 83 rokov radšej chodievala pešo ako dopravnými prostriedkami.

Tak ako Harriet Tubman bola najznámejšou ženou v hnutí, spomedzi mužov to bol Frederick Douglass. Narodil sa ako otrok v štáte Maryland a vďaka manželke svoho pána sa naučil písať aj čítať, čo mu pomohlo pri úteku. Stal sa následníkom bieleho abolicionistu a vydavateľa Williama Lloyda Garrisona. Neskôr si založil vlastné anit-otrcoké vydavateľstvo North Star. V roku 1851 sa kvôli otázke násilia pri oslobodzovaní otrokov rozšli kvôli odlišním víziám. Otroctvo bolo síce veľkým problémom južnej časti krajiny, no sever tiež riešil ekonomické problémy spojené s otroctvom. Otázkou bolo, či bude vodcom abolicionistického hnutia beloch, alebo černoch. Bieli tak ako Garrison boli nenásilní a skôr boli za morálne učenie. Čierni predstavitelia ako Douglass či Delany boli za riešenie otázky cez politiku a súhlasili s použitím nasília, ak by to bolo nevyhnutné. Po rozpade hnutia bol Douglass aktívny v občianskej vojne, bojoval za rovnosť a ľudské práva a počas obdobia rekonštrukcie (Reconstruction) sa stal jedným z najrešpektovanejších afroameričanov v černošských dejinách.

Underground Railroad

Tento termín samozrejme nemá nič spoločné s naozajstnou železnicou. V skutočnosti to bol bezpečne naplánovaný útek pre otrokov, ktorý smerovali na juh, alebo do Kanady. Ľudia ktorí sprevádzli otrokov z juhu sa nazýali sprievodcovia (conductors). Stanice (Stations) boli úkryty, stodoly, sklady a iné miesta kde sa otroci mohli uchýliť. Tí, ktorí sa starali o stanice sa nazývali vedúci staníc (station masters), ktorí sa starali o jedlo, ubytovanie, ošatenie a peniaze, ktoré mali pri úteku pomôcť. Tí, ktorí sa podielali na útekoch podstupovali veľké riziko, no najväčšie podstupovali tí, ktorí boli čierni ako napríklad Harriet Tubman, na ktorú bola vypísaná neuveriteľná odmena a pri jej chytení by bola popravená v jednom z južanských štátov.

Trasy, o ktorých bol naplánovaný útek, boli zvyčajne prašné cesty, rieky, potoky, chodníky, ktoré častokrát viedli cez les či hory. Na východe cesty viedli z Marylandu a Delaware do Filadelfie, na stredozápade do Cincinnati v Ohiu. Tí, ktorí išli do Kanady, prechádzali cez Buffalo, alebo Detroit. Železnica bola v prevádzke až do roku 1865 kedy sa zrušilo otroctvo. Presné počty otrokov, ktorým sa podarilo utiecť nie sú známe, ale odhadom sa podarilo utiecť asi 40 000 až 100 000 otrokom.

Život v mestách na severe v rokoch 1800 – 1865

Vidina skvelého života na severe častokrát sklamala mnohých utečencov. V niektorých severských štátoch boli obmedzenia takmer v každej sfére, no v každom štáte a regióne boli odlišné. Mnoho slobodných černochov sa bálo, že im noví prisťahovalci vezmú pracovné miesta, alebo sa im znížia platy, kvôli veľkej konkurencieshopnosti. Obzvlášť striktné pravidlá boli na hraničných štátoch. Ak sa chceli černoši presúvať z jednej oblasti do druhej, museli najprv poslať bond (písaný sľub, ktorým sa zaväzovali), pri ktorom sa malo ukázať či čierny dokáže zaplatiť poštovné a tým pádom je finančne zabezpečený a ekonomicky výhodný pre danú oblasť.

Tento systém však bol v rozpore s americkým ideálom o slobode. V Ohiu napríklad uzákonili zákon o záväznom ubytovaní v roku 1829. Obzvlášť v meste Cincinnati sa báli vysokej migrácie a tak uzákonili špeciálne čierne zákony (Black Laws) aby odstrašili prisťahovalcov. Výsledok bol presne opačný. Polovica obyvateľov opustila mesto a založila nové komunity v Ontáriu v Kanade.

Tieto zákony a rasovo motivované výtržnosti boli zachytené v pamflete, ktorý bol namierený proti čiernym. Incidentov bolo mnoho. V roku 1843 sa odohral rasovo motivovaný útok v Detroite, keď sa čierny utečenec menom Crosswhite usídlil v meste. Toho času čierne obyvateľstvo tvorilo len 600 černochov spomedzi všetkých 40 000 obyvateľov. Crosswhiteov domáci štát Kentucky poveril pár ľudí, aby ho chytili. Následne ho násilne odvliekli na juh. Černoši sa vzbúrili a tak namiesto popravy poslali Crosswhitea do Windsoru v Kanade. V tom čase tam žilo okolo 30 000 černochov. Obyvatelia upozrnili odporcov, že akýkoľvek pokus o znovuvydanie Crosswhitea úradom, budú mať dočinenia s ozbrojenými silami a keďže Detroit požadoval ozbrojenú ochranu, vznikla prvá mestská polícia.

V mnohých severných mestách čierny nemohli navštevovať súdy a tiež bolo pre nich nelegálne svedčiť proti bielej osobe. Ich práva boli tiež odlišné. Černoši mohli byť zatknutý za výtržníctvo, nemohli svedčiť, vyhľadávať kompetentnú pomoc a dostávali dlhšie väzenie. Museli platiť vyššie pokuty a keď nemali na to prostriedky museli ísť do väzenia.

Prípad Dreda Scotta z roku 1857

Dred Scott bol otrokom z otrockého štátu Missouri. Jeho pán ho ešte predtým však zobral do voľných štátov Illinois a Wisconsin. Pár právnikov z abolicionistického hnutia prišlo s myšlienkou, že ak bol Scott vo voľných štátoch, bol automaticky voľný. Nižší súd a najvyšší Misourskí súd stiahol Scottovu námietku. Najvyšší sudca Roger B. Taney a väčšina ďalších sudcov tiež odmietla jeho žalobu. Taney vyhlásil, že Dred Scott nemôže podať žalobu na federálnom súde, pretože je nielen otrok ale aj neger (Negro). Taney bol toho názoru, že bývalý otrok ani slobodný černoch nie je považovaný za právoplatného občana spojených štátov, tak ako to káže ústava. Scottov skutočný problém teda nebol jeho poddanstvo ale to, že bol považovaný za podčloveka (sub-human). Súd sa ukázal ako nespravodlivý, no čierni sa obávali, že im vezmú aj tých pár práv ktoré mali.