Back 2 Basics: História černochov v Amerike 3. časť
Obchod s otrokmi
Prvými obchodníkmi s otrokmi už v 16. stroročí boli Portugalci a ich najväčším zákazníkom bolo Španielsko. V 17. storočí začalo v tomto lukratívnom obchode konkurovať aj Holandsko. V 1672 sa k nim pridali aj Briti, keď sformovali Royal African Comapny, ktoré predstavovalo monopol anglického obchodu s otrokmi. Hlavným cieľom Royal African Comapny bolo dodávať afrických otrokov najmä na cukrkové plantáže na britských ostrovoch Západná India.
Po rozbehnutí tohto biznisu, populácia v Amerike začala značne narastať. V roku 1790 bola zotročená viac ako jedna pätina amerického obyvateľstva. Drvivá väčšina, až 86% sa nachádzala na poľnohospodárskom juhu v štátoch ako Severná a Južná Karolína, Virgínia, Maryland a ani nie 1% v štátoch Nového Anglicka (Maine, New Hampshire, Vermont, Connecticut, Rhode Island, Massachusetts). Tie však boli veľmi dôležité, pretože mali obrovské prístavy, do ktorých sa privážali otroci. Z toho mali tieto štáty veľa penazí.
Otroci mohli prísť do Ameriky dvoma spôsobmi. Buď ako expresný náklad z ostrovov Západnej Indie alebo priamo z Afriky (85%, najmä západnej). Dodávatelia otrokov sa tiež delili na 2 skupiny: na “loose packers” a “tight packers”. “Loose packers” dovážali menej čiernych, aby mohli počas plavby lepšie dýchať a nezničili sa ich telá. Čiže boli skôr za kvalitu ako kvantitu, narozdiel od “tight packers”, ktorí brali preplnené lode a tvrdili, že aj keď z nich časť zomrie, stále prežije väčšie množstvo ako keby boli menej nahustení.
V lodiach boli otroci väčšinou v dlhých radoch k sebe pripútaní reťazami, alebo uložení v podpalubí, ktoré bolo umelo popredelované aby sa vytvorilo viacej miesta. Námorníci sa každý deň modlili za pekné počasie. Jednak plavba trvala vďaka priazdnivým vetrom kratšie a otroci dlhšie vydržali. Najlepším odbobím na plavbu bola zima, vtedy sa choroby šírili pomalšie. Prvé otrokárske lode v roku 1680 viezli okolo 200 ľudí, neskôr viac ako 450 vrátane posádky. Priemerná dĺžka plavby bola 40-60 dní. Práca otrokov závisela od ich umiestnenia. Tí, čo pracovali v poľnohospodárstve sa starali o dobytok, vyrábali mliečne výrobky, pestovali tabak a bavlnu. Tí, čo pracovali v priemysle stavali lode, rúbali drevo, opracovávali kovy, spracovávali kože. Tí nadanejší pracovali ako krajčíri, kováči alebo tlačiari. Samozrejme vo všetkých domácnostiach pracovali ako sluhovia, kuchári, kočiši či zdravotné sestry.
Prepustenie z otroctva
Keď už bolo otroctvo naplno rozvinuté, bolo ho čím ďalej tým ťažšie zastaviť. Každý región mal však iné pravidlá. Napríklad v štáte New York musel otrokár zaplatiť otrokovi $200 “záväzné” a potom $20 ročne oslobodenému otrokovi aby nebol kolónii na príťaž. Ďaľšie kolónie mali podobné pravidlá. Napríklad na severe v Rhode Islande mali “indentured servants” stanovené limity, podľa ktorých mohli byť slobodní. Dokonca existovala možnosť súkromného súhlasu, kde si otrok kúpil od otrokára slobodu. V niektorých prípadoch mohli byť oslobodení ak pracovali pre armádu alebo už neboli produktívni.
No stále bolo medzi ľuďmi mnoho odporcov. Jednými z odporcov boli Quakers (kvakeri, protestanti z Anglicka), ktorí sa búrili až tak, že napokon dosiahli, že Pennsylvánia sa stala najantiotrockejšou kolóniou z obdobia kolonizácie USA. V roku 1780 postupne vydávala oslobodzovaciu listinu. Hoci bol tento zámer dobrý, tí ktorí už boli otrokmi voľný byť nemohli, ale ich deti áno. No malo to jeden háčik a to taký, že ich sloboda bola garantovaná len do ich 28. roku života. Potom museli ísť slúžiť pánovi svojej matky. Kvakeri boli proti tomu najmä kvôli otázke morálnosti. Bieli “otroci” tiež zistili, že pracovnej sile čiernych otrokov nemôžu len tak konkurovať a preto boli tiež silne proti otroctvu. Oslobodenie otrokov však bola len čiastočná odpoveď na ich sťažnosti, čo prinieslo ešte silnejšie rasové napätie.
V kolóniálnych časoch však existovali aj malé slobodné černošské komunity. V roku 1790 existovalo len 60 000 slobodných otrokov v celej krajine. Ale keďže to boli príslušníci inej ako bielej rasy, v krajine mali obmedzené práva. Tieto obmedzenia sa týkali hlavne: privilégia pracovať na súdoch, volebného práva či vlastníctva niektorého typu majetku. V niektorých prípadoch nemohli vychádzať po zotmení na ulicu, alebo prechádzať sa mimo miesta svojho bydliska.
Americká Revolúcia
V polovici 18. storočia sa situácia medzi Britániou a jej 13. kolóniami začala meniť. Kolonisti začali byť nepokojní ohľadom otázky daní a predstavenstva vo “vláde” a otázky slobody a obmedzovana práv voči Británii. Touto otázkou sa začali zaoberať aj amerciký liberálny demokrati a myslitelia ako Thomas Jefferson, Thomas Paine, Samuel a John Adamsovci. 5. marca 1770, 5 rokov pred Vojnou za Nezávislosť, sa odohral incident známy ako Bostonský masaker, kde britskí vojaci zabili bývalého otroka Crispusa Attucksa a štyroch bielych odporcov. Tento incident bol jedným z prvých krokov k vypuknutiu Americkej Revolúcie.
Jedným z dokumentov bol manifest za Vyhlásenie Nezávislosti (Declaration of Independence) z roku 1776, ktorý napísal virginský majiteľ otrokov Thomas Jefferson. Jefferson bol však osobne proti obchodu s otrokmi a preto v manifeste vynil Britániu za tento “ohavný obchod” (“this execrable commerce”). Južný zástupcovia Kontinentálneho kongresu namietali, že jazyk ktorým to Jefferson napísal je “chorý”. A tak výsledkom bolo, že manifest neodpovedal priamo na otázku otroctva. Hoci vyhlásenie obsahovalo vetu “všetci ľudia sa narodili ako rovnocenní” (“all men are created equal”), ďalej však tvrdí, že slovo “človek” nezahŕňa černochov a že Afričania nie sú ľudia.
Vojna za Nezávislosť sa začala prvými výstrelmi v Lexingtone v štáte Massachusetts, keď Briti vystrelili na 70 koloniálnych vojakov. Černoši boli súčasťouv vojsk od 1774 a taktiež sa zúčastnili všetkých fáz vojny. A hoci boli v boji dobrí, všeobecne neboli veľmi vítaní vo vojenských oddieloch. Ďalšie známe boje sa odohrali potom v Concorde a Bunker Hille.
V novembri 1775 kráľovský guvernér Virgínie, John Murray, dunmorský gróf schválil umiestnenie otrokov a “indentured servants” do britských vojsk a slúbil im tak slobodu po skončení vojny. Počet otrokov, ktorí sa zapojili síce nebol veľký, ale čoskoro sa o tomto kroku dozvedela celá Virgínia a to nakoplo kolonistov k tomu aby zvážili svoj zákaz.
Počas vojny v armáde a námorníctve našlo miesto veľké množstvo otrokov a slobodných otrokov, ktorí veľmi pomohli bielym v boji. Bojová fáza sa skončila v roku 1781 kapituláciou britského genrála Cornwallisa v Yorktowne vo Virgínii. Armáda ktorá bojovala mala 300 000 mužov z toho bolo viac ako 5 000 čiernych, z ktorých mnoho po vojne získalo slobodu alebo odišlo do Anglicka. Tí, čo ostali v Amerike sále dúfali, že po Vyhlásení Nezávislosti sa otázka otroctva znovu prehodnotí a tí, čo boli v armáde budú oslobodení. Bohužiaľ sa tak nestalo a ťažký život černochov sa ťahal aj po ďalšie storočia.
Nabudúce: Život čiernych na americkom juhu, Amerika po vyhlásení nezávislosti...
Referencie:
Howard, O. Lindsey. History of Black America. New Jersey, 1994.
O' Callaghan, Bryn. An Illustrated History of the USA. Edinburgh, 1990.